Sme na hranici možností slovenskej potravinárskej produkcie, hovorí šéf združenia reťazcov

Slovenské potravinárstvo nie je výkladnou skriňou krajiny. Je to segment, ktorý môže ojedinele vystrčiť rožky, ktorými dá o sebe v tvrdej európskej konkurencii vedieť, no väčšinou neprekračuje svoj tieň. Výsledkom je nižší podiel slovenských potravín v obchodoch, než by si želali nielen spotrebitelia, ale aj potravinári a dokonca i reťazce. Predseda Slovenskej aliancie moderného obchodu (SAMO) Martin Krajčovič v rozhovore vysvetľuje, čo bráni reťazcom predávať viac slovenských potravín, ktoré slovenské potraviny sa dostávajú na pulty obchodov najmenej a v čom je krajina, naopak, konkurencieschopná. Takisto objasňuje, kde sa stráca pridaná hodnota slovenského potravinárstva.

Podiel slovenských potravinárskych výrobkov na pultoch obchodných reťazcov sa pohybuje tesne nad 40 percentami. Mnohí volajú po potravinovej sebestačnosti. Dá sa vôbec tento podiel za súčasných podmienok zvýšiť?

Na to, aby sme dokázali tento podiel výraznejšie zvýšiť, by sme potrebovali razantne zvýšiť produkciu potravín na Slovensku. Dlhodobo však nepodporujeme spracovateľský priemysel, čo vyústilo do miliardového investičného dlhu v tomto odvetví. Pokiaľ sa toto nezmení, nemôžeme hovoriť o zvyšovaní podielu domácich potravín na pultoch obchodov, pretože tie potraviny neexistujú. Dnes sme totiž na vrchole možností slovenskej produkcie a tá potrebuje značný investičný impulz.

Za akých predpokladov by sa tento podiel dal zvýšiť?

Potrebovali by sme urobiť z potravinárstva skutočnú prioritu štátu. To by znamenalo značné investície do sektora. Dnes síce hovoríme, že máme v rozpočte na pomoc poľnohospodárom a potravinárom vyčlenenú jednu z najvyšších súm v histórii, treba však dodať, že z nej potravinári nedostanú takmer nič.

Slovensko máva ťažkosti s pomalým čerpaním dotácií z eurofondov, čo ohrozuje prísun európskych peňazí do poľnohospodárstva. Ako to však vyzerá so štátnou podporou?

V zásade nie je problém s európskymi dotáciami, ale najmä s národnými, ktorých je v porovnaní s okolitými krajinami málo. Pri európskych dotáciách je zložité najmä administratívne nastavenie, ale aj za to si môžeme sčasti sami, lebo sú krajiny ako napríklad Poľsko, kde je to výrazne jednoduchšie. Každá krajina si nastavuje mechanizmy sama, a ak to Brusel schváli, je to v poriadku.

V rámci slovenských dotácií nám chýbajú aj notifikované schémy štátnej pomoci.

A rovnako potrebujeme zvýšiť percento spolufinancovania investícií zo strany štátu aspoň na úroveň, aká je v krajinách V4. Vyčlenené zdroje totiž v súčasnosti pokryjú v drvivej väčšine iba potreby poľnohospodárstva a potravinárstvo každý rok ťahá za výrazne kratší koniec. Sú roky, keď potravinári skutočne nič nedostanú. Keď si to porovnáme s Českom alebo Poľskom, nemôžeme sa čudovať importu potravín z týchto krajín.

Je vôbec reálne, aby sa v dohľadnom čase niečo zmenilo?

Čo sa týka podpory produkcie, tu by sme potrebovali zásadne pridať, ak sa chceme pohnúť z miesta. Na druhej strane rozumieme, že štát nemá kapacitu vybudovať súčasne silný automobilový priemysel či strojárstvo a zároveň urobiť zo Slovenska potravinovú veľmoc. Ak však každá vláda deklaruje, že to tak chce, môžeme povedať, že pre to urobili veľmi málo, najmä čo sa týka finančnej podpory, ktorá je nedostatočná.

Prečo to na Slovensku nefunguje?

Je to dlhodobý proces a ovocie z neho sa ukáže až v nasledujúcich volebných obdobiach. Aj to je jeden z dôvodov, prečo to na Slovensku nefunguje, pretože všetci chcú robiť iba krátkodobé opatrenia, aby sa mohli pochváliť pred voľbami, ale táto téma potrebuje svoj čas a kontinuálny a konzistentný prístup. V rámci jedného volebného obdobia sa dá dosiahnuť výsledok napríklad pri ovocí a zelenine, ale musí sa začať hneď od začiatku. Na Slovensku totiž chýbajú sklady a závlahy, ktoré by túto produkciu posunuli vpred. Bez budovania skladov a závlah sa v rámci produkcie len veľmi ťažko posunieme do vyšších čísel, aby sme dokázali mať vysoký podiel slovenského ovocia a zeleniny nielen v sezóne, ale najmä mimo nej. Vtedy je totiž aj zárobok pre producenta vyšší, pretože na trhu už nie sú také prebytky ako v sezóne.

Na Slovensko sa tento rok chystá nový reťazec. Bude mať vôbec šancu predávať slovenské potraviny? Dokáže zohnať slovenských dodávateľov?

Trh nemôžeme nafúknuť. Keď raz tie potraviny chýbajú, budú chýbať naďalej bez ohľadu na to, aký ďalší obchodník na Slovensko príde. Dnes je na trhu obrovská vôľa zo strany obchodníkov predávať viac slovenskej produkcie. Obchodné siete združené v SAMO majú dlhodobú spoluprácu so slovenskými dodávateľmi, vyvíjajú spolu nové privátne značky a umožňujú im export cez tieto značky aj na iné trhy v rámci EÚ. Vďaka tejto spolupráci s obchodníkmi majú v podstate oveľa vyššiu šancu vyrásť a dostalo sa im tak, paradoxne, väčšej podpory ako od štátu. Ale dospeli sme na hranicu možností slovenskej produkcie a bez zásadnejšieho impulzu sa neposunieme zo stagnácie, v ktorej sa teraz potravinárstvo na Slovensku nachádza.

Sú slovenské výrobky pre reťazce drahšie, teda majú pre ne vyššiu nákupnú cenu ako porovnateľné výrobky zo zahraničia?

Toto je dlhodobý problém, ktorý na Slovensku máme. Priamo súvisí s investičným dlhom v potravinárstve, ktorý roky tlačíme pred sebou a ešte niekoľko rokov určite aj budeme. Naši potravinári majú staršie, energeticky náročnejšie stroje, nižší stupeň automatizácie, čo predražuje produkciu potravín na Slovensku. Na jednotlivé vertikály sa na Slovensku nepozerá ako na celok, parciálne sa podporujú iba ich časti.

Mohli by ste uviesť príklad?

Dobrý príklad je slovenské bravčové mäso, ktoré je v nákupe aj o 30 percent drahšie ako jeho rovnaké časti z iných krajín EÚ. Slovenské farmy sú pritom schopné predávať bravčové mäso za ceny stanovené na nemeckej burze, ale kým to príde cez spracovateľský priemysel do obchodu, predraží sa to a výsledok je rozdiel aj 30 percent. Vieme, že zásadný rozdiel sa tvorí najmä na bitúnkoch, ale dlhodobo s tým nič nerobíme.

Keď porovnáte slovenských potravinárov s potravinármi z okolitých krajín, považujete ich za konkurencieschopných?

O konkurencieschopnosti sa môžeme rozprávať v rámci mlieka alebo jednoduchých potravín s nízkym stupňom spracovania. Následne pri spracovaných potravinách táto konkurencieschopnosť v porovnaní s okolitými krajinami klesá. Na Slovensku vyrábame jednoduché potraviny. Ak chceme nejaké špeciality, ktoré súvisia s procesom zrenia alebo novými receptúrami, väčšinou sme odkázaní na zahraničie. Ale treba uznať, že množstvo potravinárov na Slovensku robí svoju robotu výborne, pretože sa na trhu presadili napriek nižšej podpore zo strany štátu.

Ak sa zachová súčasný status quo, ako to vidíte so slovenským potravinárstvom v najbližších rokoch?

Dá sa povedať, že podniky, ktoré sú schopné v súčasnosti exportovať, stoja na vlastných nohách a nie sú závislé od pomoci štátu. Ale pre niektoré menšie podniky môže mať absencia pomoci fatálne následky. Bez dostatku financií a podpory sa nedá inovovať. Slovenský spotrebiteľ je totiž náročný. Napriek tomu, že máme tradíciu napríklad vo výrobe parených syrov, neznamená to, že si s tým vystačíme. Dnes je dopyt po rôznych špecialitách s vysokou pridanou hodnotou. Byť len zo Slovenska je pre potravinu z pohľadu slovenského spotrebiteľa málo. Nerozumie, prečo by mal platiť za tú istú potravinu viac len preto, že je vyrobená na Slovensku.

Vedia vôbec spotrebitelia na Slovensku, prečo nie je viac slovenských potravín na pultoch? Uvedomujú si okolnosti?

Nemáme relevantné dáta, ale problém je, že nie vždy si to uvedomujú samotní predstavitelia štátu. Nechcem generalizovať, sú príklady, keď sme sa vedeli rozprávať veľmi vecne na základe dát, ale sú takisto prípady, keď diskusia prebieha len na základe emócie. Hľadajú sa vedľajšie témy, ktoré by ju vzbudili, a tým aj odklon od dôležitých tém, ktoré sa nevedia alebo nechcú riešiť. Dnes sa začína hovoriť viac o regulácii obchodu, dokonca sa objavujú náznaky osobitného zdanenia, pričom všetci vedia, že problém to nevyrieši, ale zhorší. Veríme však v korektnú diskusiu a azda nájdeme riešenia, ktoré situáciu v potravinárstve zlepšia a nie naopak.