Zástupca veľkých obchodných reťazcov / Pšenica výrazne zlacnela, chlieb však bude drahší. Na vine je aj vláda

Rozhovor so šéfom Slovenskej aliancie moderného obchodu Martinom Krajčovičom o zdražovaní potravín a zatvorení obchodov v nedeľu.

Inflácia potravín dosiahla v decembri minulého roka takmer 30 percent, podľa predsedu Slovenskej aliancie moderného obchodu Martina Krajčoviča sa však v skutočnosti pohybuje okolo 16 percent. Ako vysvetľuje v rozhovore pre Postoj, štatistický úrad neberie do úvahy rôzne akcie a zľavy, až polovica potravín sa pritom predá práve v rámci nich.

Ako ďalej hovorí, zdražovanie bude pokračovať aj naďalej a o zlacňovaní zatiaľ nemôže byť ani reč.

V rozhovore vysvetľuje aj to, čo veľkým obchodným reťazcom prekáža na návrhu zakázania nedeľného predaja a či ho niektoré podporujú.

Zastaví sa už tento rok zdražovanie potravín?

Tak ako sa nezastaví celková inflácia, nezastaví sa ani v prípade potravín, pretože náklady stále stúpajú. Okrem toho niektoré veci sa budú musieť aj dobehnúť, pretože nie všetko sa dalo pretaviť do cien hneď v prvom roku. Podnikatelia tlmili infláciu aj na vlastný úkor. Takže nevidíme dôvod, prečo by sa mala inflácia zastaviť. Nič tomu nenasvedčuje. Vojnový konflikt na Ukrajine pokračuje, ceny niektorých komodít stále rastú, niektorým výrobcom zároveň začali rásť náklady na energie až v roku 2023.

Od prvého júna sa zároveň zvyšujú príplatky za prácu cez víkend, v noci a cez sviatok, čo znova bude mať negatívny vplyv na infláciu.

Ako sa zvýšili v priemere ceny, za ktoré reťazce nakupovali potraviny od dodávateľov?

Nákupné ceny v priemere rástli o okolo 16 percent. Tento rast kopírovali potom predajné ceny, v niektorých prípadoch dokonca ani nedosahovali nárast nákupných cien. To znamená, že obchodníci nielenže nepreniesli svoje náklady do cien pre zákazníkov, ale v plnej miere nepreniesli v niektorých prípadoch ani zvýšené nákupné ceny.

Inflácia potravín v decembri vzrástla medziročne o takmer 30 percent, hovoríte, že nákupné ceny rástli o 16 percent. Nezdá sa teda, že by si reťazce nepreniesli náklady do cien pre zákazníkov.

Štatistický úrad porovnáva infláciu všeobecných predajných cien a nerobí takzvanú fischer infláciu. Tá berie do úvahy aj predajné akcie a rôzne zľavy z lojalitných programov. Približne 50 percent všetkých potravín sa predá v akcii. Je to teda zásadná položka, ktorú štatistiky nezachytávajú. Ale my to vieme vyčísliť. Takže reálna inflácia je výrazne nižšia, niekedy aj o polovicu, než tá, ktorú uvádza štatistický úrad. Minimálne vo veľkých sieťach, ktoré zastupuje naša aliancia.

Veľké reťazce teda vlani znížili svoje marže?

Určite áno, výsledok, ktorý bude za celý rok, bude závisieť aj od toho, ako efektívne dokázali robiť úsporné opatrenia. Marža nie je zisk, do nej spadajú všetky nákladové položky a iba malá časť z toho je zisk. Zvyšovali sa napríklad mzdové náklady, ale zároveň sa robili úsporné opatrenia ako znižovanie svetelnosti, kúrenia, obmedzovanie svetelnosti reklám a podobne.

NBS však nedávno vydala analýzu, z ktorej vychádza, že výrobcovia a predajcovia zvýšili v minulom roku ceny viac, ako sa im zvýšili náklady. Výrazne rástli marže aj čisté výnosy. To celkom nesedí s tým, čo hovoríte.

Médiá nie celkom správne interpretovali to, čo analýza priniesla, prišlo k zámene niektorých údajov. To, čo však treba povedať, je, že NBS objektívne potvrdila, že obchodníci majú v rámci celej vertikály najnižšie marže. Neplatí to pre všetkých potravinárov, ale ak si zoberieme 10 najväčších potravinárskych firiem a 10 najväčších obchodníkov, tak obchodníci majú nižšiu maržu.

Druhá poznámka je k samotným maržiam a porovnaniam. Táto analýza vychádza z údajov, ktoré sú dostupné, ceny berú zo štatistického úradu, a ako som už hovoril, to je problém. Tá nezaznamenáva akcie a zľavy. Štatistický úrad vykazuje infláciu na potravinách vo výške 28 percent, ale reálne je u našich členov niekde okolo 15 percent. Dokončujeme momentálne vlastné komplexné štatistiky a budeme ich v krátkom čase aj komunikovať.

Hovorili ste, že inflácia bola spôsobená vonkajšími vplyvmi, ale keď sa pozrieme na medzinárodné porovnanie u nás, bola v rámci potravín výrazne vyššia ako napríklad v niektorých krajinách južnej Európy. Ako sa to dá vysvetliť?

Keď si zoberieme ceny elektrickej energie, tak Španielsko a Portugalsko vôbec nepociťovali energetickú krízu, pretože majú svoj vlastný trh, ktorý je málo prepojený na ten celoeurópsky. Vďaka tomu sa ceny udržali na veľmi nízkych úrovniach. Rovnako aj Poľsko malo výrazne lacnejšie ceny elektrickej energie. Tým mali výrobcovia výrazne nižšie produkčné náklady.

Ďalším dôležitým faktorom sú kompenzácie, ktoré dávali jednotlivé krajiny svojim potravinárskym podnikom. Niektoré krajiny boli omnoho flexibilnejšie aj štedrejšie a investovali do potravinárskej výroby milióny eur, aby kompenzovali drastické nárasty nákladov. V Česku je napríklad diskusia o tom, že najmä domáca potravinárska výroba zvyšuje ceny, pretože má vyššie náklady, a dá sa povedať, že toto sa deje čiastočne aj u nás.

Mohli by ste to priblížiť?

Slovenská výroba je naozaj drahá a vedie ceny vyššie, pretože kompenzačné opatrenia nie sú dostatočné. Obchodníci tak slovenské potraviny nakupujú za oveľa vyššie ceny ako tie zahraničné.

Dá sa povedať, že čím je slabšia domáca výroba, tým je zraniteľnejšia celá cenotvorba. Drahé slovenské potraviny predražujú celkový obraz. Nie je to však vina potravinárov. Použijem výrok predsedu Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Emila Macha: 30 rokov sme zanedbávali tento rezort a rovnaké obdobie bude asi trvať, aby sme ho postavili na nohy.

Potravinári sa však často sťažujú na obchodné reťazce, pretože si diktujú veľmi nízke ceny, za ktoré nie sú schopní produkovať potraviny. Ako na to reagujete?

Treba povedať, že obchodníci a potravinári sú prirodzení partneri, ktorí musia spolupracovať, aby dokázali uspokojiť spotrebiteľa, ktorý je na konci ich vzájomného vzťahu. Keď si zoberieme aj súčasnú situáciu, obchodníci v rokovaniach zastupujú spotrebiteľa, pretože sa snažia vyrokovať najlepšie ceny, aby mali čo najlepšie konkurenčné ceny pre zákazníka.

To, kde narážame, sú dlhodobo zlé rozhodnutia predchádzajúcich vlád, čo sa týka investičných stimulov pre domácich potravinárov. Dospelo to až k tomu, že na Slovensku je asi miliardový investičný dlh. To znamená, že naši potravinári pracujú na starších strojoch, ktoré sú energeticky náročnejšie a potrebujú viac pracovníkov na obsluhu, a to spôsobuje vyššie náklady.

Vedeli by ste konkretizovať rozdiel medzi slovenskými a napríklad nemeckými výrobcami?

Príkladom môže byť bravčové mäso. Kilo bravčového mäsa dokážeme v priemere nakúpiť z Nemecka alebo zo Španielska o 30 percent lacnejšie, ako ho dokážeme nakúpiť na Slovensku. 30 percent je naozaj veľmi veľa. Máme tu rôzne stupne, ktoré spadajú do výroby, kým sa mäso dostane na pult, a niekde je problém. Pravdepodobne sú ním bitúnky, ktoré sú na Slovensku veľmi slabo podporované.

Taktiež potrebujeme výrazne navýšiť podporu pre zeleninárov, ktorí produkujú zeleninu počas celého roka v skleníkoch. V dôsledku vysokých cien energií a nízkych kompenzácií zo strany štátu je už dnes v zime veľmi ťažké zohnať slovenské paradajky. Výrobcovia jednoducho vypli skleníky, pretože to bolo nerentabilné. Cena by sa vyšplhala na 20 eur za kilo, čo spotrebiteľ nekúpi, ani keby sme tam dali nulovú maržu. Dnes je pri 200-gramovom balení paradajok zo Španielska a Slovenska rozdiel viac ako euro.

Paradajky boli produktom, kde sme výrazne dokázali pokryť dopyt z domácej produkcie, no môžeme o to prísť vinou nekonkurencieschopnosti. Obchodník neurčuje ceny, tie určuje trh a schopnosť spotrebiteľa uniesť tieto náklady. Zbytočne budeme nakupovať slovenské potraviny, ak ich za tie ceny v obchodoch nikto nekúpi.

Slováci sú tradične veľmi citliví na ceny. Hovoríte, že tunajšie potraviny sú drahšie ako tie zahraničné. Priniesla väčšia inflácia aj zníženie podielu slovenských potravín na pultoch?

Nemám presnú štatistiku. Ale je to veľmi spolitizovaná téma. Pre mňa je jediné zásadné kritérium saldo zahraničného obchodu s agropotravinárskymi komoditami. To máme výrazne negatívne, takmer 2 miliardy eur. To znamená, že slovenský agropotravinársky priemysel vyváža lacné komodity do zahraničia, ale naspäť musíme dovážať produkty s vyššou pridanou hodnotou, čiže vyrobené potraviny. Pred tým, ako sa budeme baviť o podiele slovenských výrobkov na pultoch, musíme potraviny u nás najprv vyrobiť.

V súčasnej situácii sa zároveň zákazník úplne prestal rozhodovať na základe pôvodu potraviny. Primárne určujúcim faktorom je cena a nič iné. Slovenský potravinársky priemysel tak dopláca na to, že roky bol neadekvátne podporovaný, a to aj v porovnaní s krajinami V4. My dnes nemáme problém, že slovenské potraviny nie sú konkurencieschopné k nemeckým, talianskym, ony nie sú konkurencieschopné k českým, poľským, maďarským. To musíme zmeniť investíciami a dlhodobými stratégiami a myslím si, že súčasné vedenie ministerstva pôdohospodárstva, aby som nebol iba kritický, to pochopilo relatívne správne.

Čiže kľúčom k tomu, aby inflácia nebola taká vysoká, sú dotácie od štátu?

Výkonnejšie potravinárstvo či už vďaka dotáciám, alebo iným formám podpory. Na Slovensku máme napríklad vysokú cenu práce. Pozeráme sa stále iba na to, aké máme vysoké mzdy, ale nikto sa nepozrie na to, že daňovo-odvodové zaťaženie je 55 percent. To je strašne veľa. Aj tak sa stále nájdu politici, ktorí by to chceli zvýšiť.

Druhá vec sú samotné dotácie a investičné stimuly. Tretia vec je, že si musíme povedať, čo chceme na Slovensku produkovať. Nie sme schopní dotovať všetko na európskej úrovni.

Inzercia

V roku 2000 sme spravili rozhodnutie, že budeme priemyselnou krajinou. Dokázali sme natiahnuť automobilový priemysel a s tým zviazaný priemysel, čo je podľa mňa veľký úspech, na druhej strane si to však odnieslo potravinárstvo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak by sme sa pozreli na jednotlivé sektory, ktorý je u nás najslabší?

Ja by som to rozdelil na to, ktoré tu máme a ktoré nie. Na Slovensku už takmer nie je konzervársky priemysel. Naopak, silným je mliekarenský a mäsospracujúci sektor. Keď si ich však zoberieme z vertikálneho hľadiska, aj tam nájdeme trhliny. Najkrajšie to vidieť na mäsových výrobkoch z bravčového mäsa, čiže salámy, šunky a podobne. Zhruba 70 percent mäsových výrobkov na našich pultoch pochádza od slovenských výrobcov, no iba päť percent z nich je naozaj zo slovenského mäsa. Nie je to chyba potravinárov, takto to jednoducho určil trh, pretože zahraničné mäso je lacnejšie.

Ak sa opäť vrátime k cenám, zvyšovali slovenskí výrobcovia vlani ceny viac ako tí zahraniční?

Za prvý polrok jednoznačne. Domáci potravinári zvýšili ceny v prvom polroku minulého roka od 10 až do 50 percent viac než zahraniční.

To je dané menšími kompenzáciami?

Celkovo je to tým, že firmy sú slabšie, nemali zafixované ceny energií. Robili sme si analýzy, aby sme si vedeli vyrátať oprávnenosť týchto navýšení, pretože boli aj firmy, ktoré si skúšali takýmto spôsobom zvýšiť svoju dlhodobo nízku maržu. Ale to je dlhodobý problém.

Opäť sa vraciam k tomu, že potravinári sa často sťažujú, že veľké obchodné reťazce tlačia na príliš nízke ceny.

Stále si myslím, že sme v partnerskom vzťahu. Výrobca chce predať za čo najvyššiu cenu a obchodníci za čo najlacnejšie nakúpiť, aby boli konkurencieschopní a získali zákazníka na svoju stranu. Problém je v konkurencieschopnosti. Ivan Mikloš počas Dzurindovej vlády povedal, a ja to beriem za férové, že chceme vzdelanostnú ekonomiku a priemysel a potraviny si dovezieme.

Vlády, ktoré prišli následne, hlavne keď si zoberieme posledných 10 rokov, vehementne komunikovali o priorite slovenských výrobkov, no štátne rozpočty to vôbec nereflektovali. Politici sa to snažili nahradiť nezmyselnými reguláciami, ktoré nefungujú. Vidíme to na Maďarsku. To preregulovalo trh a dostalo sa do stavu, keď nemá potraviny a má najvyššiu infláciu. Buď zoberieme poctivé a dlhodobo udržateľné riešenia, alebo regulácia spôsobí katastrofu.

Spomínali ste už správanie slovenského zákazníka. Zvýšila sa v poslednom roku jeho citlivosť na ceny?

Jednoznačne. Aj pred krízou sme patrili do prvej trojky krajín, kde sa najviac potravín predalo v akcii. Takmer polovica. Pred nami bolo iba Česko a Maďarsko alebo Rumunsko. Dnes vidíme, že sa ešte viac zvýšilo nakupovanie v akcii a zvýšil sa aj podiel predaja privátnych značiek. Bolo chimérou, keď sa niektorí predstavitelia štátu snažili masírovať verejnú mienku tým, že o slovenské produkty je veľký záujem, len zlí obchodníci ich nechcú ponúkať. My sme mali spotrebiteľské prieskumy a vždy bola na prvom mieste cena, potom dlho-dlho nič a až následne kvalita a pôvod.

Dnes je tá priepasť medzi pôvodom a cenou taká hlboká, že pôvod je úplne irelevantný. Dovolím si tvrdiť, že za poslednú dekádu sme možno podporili slovenské potraviny viac ako štát. Slovenským potravinárom platíme za rovnaké produkty oveľa viac ako zahraničným a uplatňujeme si na ich produkty nižšiu maržu, aby sme im umožnili byť konkurencieschopní, aj keď častokrát nie sú.

Hovorili ste, že pôvod pri rozhodovaní o nákupe nehrá žiadnu rolu, prečo teda reťazce dávajú taký dôraz na prezentáciu toho, že predávajú slovenské výrobky?

Je to pridaná hodnota, ale nie je to pre zákazníka kľúčové. Ale vychádza to zo spoločenskej zodpovednosti, obchodníci v každej krajine podporujú lokálnu produkciu, rovnako aj na Slovensku. Zároveň ak je silnejší domáci potravinársky sektor, tak je nižší tlak na škodlivé a populistické návrhy rôznych regulácií.

Prejavila sa zmena v správaní zákazníka aj v tom, že sa niektoré potraviny menej predávajú?

Znižovanie spotreby sme začali vidieť už minulý rok pred letom, keď napríklad nepotravinársky sortiment výrazne klesol. Následne prišlo k veľkej zmene nákupného správania. Ľudia sa neobmedzovali ani tak v množstve, ale prechádzali na lacnejšie alternatívy. Na jeseň prišiel celkový pokles predaja potravín. Dotklo sa to viacerých produktov. Ľudia zároveň začali chodiť viac do obchodov, ale nakupovali menej. Čiže chcú lepšie kontrolovať svoje výdavky. Rovnako začali šetriť na niektorých produktoch, ktoré zvykli nakupovať vo väčšom množstve.

Na druhej strane niektoré veci prekvapili. Keď sme mali maslovú krízu asi šesť rokov dozadu a jeho cena vzrástla, klesol predaj a začal stúpať odbyt margarínov. Dnes sa to nedeje, i keď máme cenu masla vysokú, margarín sa nepredáva viac. Spotrebitelia sa zvyknú predzásobovať. Kúpia maslo, keď je v akcii, a dajú ho do mrazničky.

Na začiatku rozhovoru ste hovorili, že inflácia bude ďalej pokračovať. Možno ešte vôbec očakávať, že potraviny sa budú zlacňovať?

Všetko závisí od vstupov do výroby, vplyv obchodu nie je výrazný. Otázka je iba, či klesnú výrobné náklady. Pšenica napríklad klesla výrazne, čiže ten predpoklad by tam aj bol.

Takže chlieb bude lacnejší?

Treba hneď dodať, že cena elektrickej energie a cena práce sa zvyšuje. Zmena Zákonníka práce, ktorá bude účinná od prvého júna, najviac postihne pekárov, pretože pracujú v noci, cez víkendy, štátne sviatky. Tieto príplatky sa sčítavajú, takže ak ide o prácu cez víkend, v noci a ešte je aj sviatok, ide o tri príplatky. Náklady pekárov tak výrazne vzrastú. Síce teda padla cena pšenice, ale iné náklady reálne stúpajú. Pekári sa namiesto kompenzácií dočkali zvýšenia nákladov. Zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by mali potraviny lacnieť. V prvom rade potrebujeme zastabilizovať ceny.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Do popredia sa opäť dostala i téma zákazu nedeľného predaja. Aký má k tejto otázke postoj Aliancia moderného obchodu?

Nemáme na to jednotný názor, v rámci aliancie sú obchodníci, ktorí sú za, proti aj neutrálni. Čo nám však vadí, je spôsob, akým sa to presadzuje. Je legitímne, aby štát hľadal celkovú mozaiku, ako zlepšiť zamestnanecké prostredie, ale nemôže to robiť od stola bez analýz. Na jednej strane odbory podporujú tento zákaz, pretože hovoria, že príplatky by nemali kompenzovať mzdu a mzdy by mali byť také vysoké, aby ľudia neboli odkázaní na príplatky. Na druhej strane treba povedať, že máme možno nižšie mzdy ako v iných krajinách, ale máme vysokú celkovú cenu práce.

Čiže musíme sa na to pozrieť komplexne. V dôvodovej správe sa píše, že obchodníci ušetria náklady, ktoré majú v nedeľu. Ale preklopením príplatkov do soboty, ako niektorí navrhujú, by sa skrátil počet dní predaja, ale zvýšili by sa náklady. Za šesť dní by museli vyprodukovať toľko, aby dokázali zaplatiť náklady za sedem dní.

Ale ľudia budú konzumovať rovnako veľa potravín, aj keď budú obchody otvorené iba šesť dní. Príjmy by teda nemali poklesnúť, len sa inak rozložia.

Je pravda, že v rámci potravín aj drogérie by sa tržby mohli presunúť. Ale v rámci nepotravinárskeho sortimentu je najmä impulzívny nákup, ktorý je pre nepotravinárskych obchodníkov veľmi dôležitý, a o ten s najväčšou pravdepodobnosťou prídu. Keď raz ľudia do obchodu neprídu, tak si ani nič nekúpia. A treba povedať, že frekvencia nákupov cez víkendy je výrazne vyššia ako počas pracovných dní. Ale na toto by sa mal niekto pozrieť.

Ak by štát podchytil túto diskusiu iným spôsobom, prišlo by k väčšiemu porozumeniu medzi odborármi, obchodníkmi a dokázali by sme sa na to pozrieť komplexnejšie. Potrebovali by sme, aby bol dialóg väčší, aby sa vypracovali dosahové štúdie, nielen ekonomické, ale, samozrejme, aj s dosahom na spoločnosť a rodiny, najmä v súčasnej ekonomickej kríze. Máme na stole dva návrhy, jeden hovorí, že vo všetky nedele má byť zatvorené, druhý, že niektoré nedele môžu zostať a že obchody by mohli byť otvorené aj cez niektoré štátne sviatky. Trochu mi chýba nejaká koncepcia, na ktorej by sa samotný návrh reálne zakladal.

V kuloároch sa hovorí, že proti zákazu nedeľného predaja je najmä Tesco.

Nevyjadroval by som sa v rámci jednotlivých obchodníkov, každý je slobodný sa vyjadrovať za seba. Za celú alianciu môžem povedať, že sú obchodníci, ktorí sú proti a ktorí sú za. Zhodu máme v tom, že sa nám nepáči spôsob, akým sa to presadzuje. To, že obchodníci ušetria na energiách, nie je úplne pravda. Chladiace a mraziace zariadenia aj distribučné centrá musia ísť nepretržite 24 hodín denne. A to sú zásadné náklady.

Predsa však ušetríte na mzdách.

Áno, to je pravda, ale to už dôvodová správa návrhu neobsahuje, pretože absentuje diskusia. Celý návrh by sa dal urobiť inak, a to už iba z toho dôvodu, že v Európe poznáme množstvo regulácií v tomto duchu. Existuje rakúsky a nemecký model, kde sú obchody v nedeľu jednoducho zatvorené, ale máme aj belgický model. Tam nie je napríklad zákonom predaj zakázaný, ale je obmedzená práca v nedeľu. Kmeňový zamestnanec má teda určené, koľko môže v nedeľu odpracovať, a obchody buď dokážu nastaviť zmeny, alebo jednoducho zatvoria. V Belgicku to vyústilo do toho, že veľa obchodov je v nedeľu zatvorených.